Všade tma,zapalená lampička,chuňatý koberec,ticho a prázdnota.
Taký je dnešný večer.
Večer plný spomienok.
Prehrávam si v mysli piesne od Daniela Landu a cítim veľkú prázdnotu.
Niekedy sa nám nepodarí dosiahnuť to,čo si v živote stanovíme.Raz nás vyradí z hry náš vlastný strach,nedôvera v samých seba,alebo bolestivá rana.
Toľko plánov,toľko sľubov,toľko krásnych chvíľ,a už len spomienky.
Čo je v živote horšie?
Byť klamaný? alebo pravdou sklamaný?
Ja som ti už začal tykať,prepáč,že bez tvojho súhlasu,ale my to príde prirodzenejšie.A až taký starý nie som.
OdpovedaťOdstrániťPrežívaš sklamanie,no ver,že vo svojom smútku nie si sama.Popol sa zmení na nádej a život sa začne žiť zas o niečo lahšie.Ver,viem o čom píšem..
Nevadí,nevadí.
OdstrániťViem,že nie som sama.A to že sa popol zmení na nádej,hm,radšej nech sa to nemení na nič.Myslím si,že ten popol sa zmení na nádej zase stretnuť to šťastie,ktoré už nikdy nebude.A človek len bude stále čakať a čakať,na ten okamich,chvílu.
Ale pekne napísane to je :)také na zamyslenie